Libertália — obec slobodných ľudí

„história zaznamenala mnoho úspešných spoločenstiev,

charakterizovaných spoločným vlastníctvom majetku,...“

Už po tisícročia sa históriou ľudstva tiahne ako zlatá niť túžba po návrate „strateného raja“, či „zlatého veku“, ako o tom píše Miguel de Cervantes Saavedra vo svojom vari najznámejšom diele, v ktorom hlavný hrdina Don Quijote takto medituje: „Šťastlivý vek a šťastlivé storočia, ktoré stredovekí ľudia nazvali zlatými, a nie azda preto, že by sa zlato, toľme cenené v našom železnom veku, získavalo za oných šťastlivých čias bez námahy, lež preto, že ľudia vtedy žijúci nepoznali dve zlovestné slová: ,moje´ a ,tvoje´. Boli totiž v tom svätom veku všetky veci spoločné.“

Takúto nostalgiu nachádzame aj u Plínia, Pomponia Mella, Vergilia, Ovídia, Senecu, ba nachádzame ju aj v celých dejinách kresťanskej civilizácie.

Aj v knihe kníh, Biblii, sa píše o prvých kresťanoch, ktorí vytvorili na tú dobu pozoruhodné spoločenstvo spravodlivých a rovných, v ktorom bol ľudský egoizmus a individualizmus nahradený kolektívnym duchom. O vnútornom živote a ďalšom rozširovaní tejto prvej cirkevnej obce v Jeruzaleme nám podávajú úchvatný obraz Skutky apoštolov: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ.

A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“ (Sk 4, 32)

V tomto spoločenstve teda dominoval kolektívny duch, spočívajúci nielen v spoločnom vlastníctve majetku, ale aj v spoločnej zodpovednosti za osud každého člena spoločenstva, pretože sa v ňom rozdeľovalo „každému podľa toho, kto ako potreboval.“ (Sk 4, 34)

História zaznamenala nespočetné množstvo pokusov o vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Tie najstaršie siahajú až do predkresťanskej doby. Vari najvýraznejšie sa prejavili u príslušníkov vyvoleného národa v období od 2. storočia pred Kristom do roku 68 nášho letopočtu. V tomto období existovala židovská polomníšska sekta esejcov (aj esénov či essenov), ktorí v Kumráne na púšti pri Mŕtvom mori vytvorili komunitu, zachovávajúcu prísne pravidlá života (celibát, spoločný majetok, spoločný život).

Aj v časoch ranokresťanskej Cirkvi zaznamenala história pozoruhodné pokusy

o založenie spoločenstiev na báze spoločného vlastníctva. Od 3. storočia vznikali kláštory,

v ktorých bol všetok majetok spoločný. Princíp kláštorov bol prevzatý zo židovstva, ale známy bol aj mimo židovstva a kresťanstva. Ich vplyv na formovanie sa okolitej spoločnosti však bol do istej miery obmedzený, pretože boli uzavretými komunitami, neraz izolovanými od vonkajšieho sveta.

Aj v protestantskom prostredí dochádzalo k pokusom o vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Vari najvýznamnejšími boli husitské mestské republiky a Münsterská komúna. Najskvelejší sociálny experiment však vznikol začiatkom 17. storočia v katolíckom prostredí. Išlo o jezuitský štát v Paraguaji, ktorý trval od roku 1609 do roku 1768 a fungoval na princípe dominancie kolektívneho vlastníctva, popri nepatrnom individuálnom vlastníctve miestnych Indiánov.

Aj v súčasnej dobe je princíp kolektívneho vlastníctva významným faktorom udržiavania sociálneho zmieru vo vyspelých krajinách sveta. Budúcnosť patrí solidárnej ekonomike, v ktorej má významné postavenie družstevníctvo. Existuje už nemálo príkladov úspešných kooperatívov v celosvetovom meradle od solidárnej ekonomiky Brazílie po baskický megakooperatív Mondragón alebo družstevnú regionálnu ekonomiku v severotalianskom regióne Emilia Romagna.

Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom texte, história zaznamenala mnoho úspešných spoločenstiev, charakterizovaných spoločným vlastníctvom majetku, pričom niektoré z nich vznikali za kurióznych podmienok. K takým patrila Libertália, obec slobodných a rovných ľudí na Madagaskare, na rozhraní 17. a 18. storočia. Tento ostrov je Slovákom zvlášť blízky, pretože na ňom krátko pôsobil a na ňom aj našiel smrť slovenský dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ, kolonizátor, spisovateľ, plukovník francúzskej armády, veliteľ poľskej armády a dôstojník rakúskej armády gróf Móric Beňovský, zvolený v roku 1776 miestnymi kmeňovými náčelníkmi za kráľa kráľov Madagaskaru. Avšak v dobe, keď sa Beňovský dostal na tento ostrov, už Libertália neexistovala. Zanikla niekoľko desaťročí pred pôsobením Mórica Beňovského na Madagaskare.

Libertália vznikla v roku 1695 a prežila len jedno krátke desaťročie. Autorom idey jej založenia bol dominikánsky mních Caraccioli a jeho sen o vytvorení sociálne spravodlivej spoločnosti v praxi realizovali na ostrove Madagaskar piráti pod vedením francúzskeho korzára Missona, Caraccioliho priateľa.

Misson sa narodil v Provensálsku. Tento región sa nachádza v juhovýchodnom Francúzsku pri pobreží Stredozemného mora. Misson mal len šestnásť rokov, keď sa v Marseille upísal vojnovému námorníctvu a dal sa najať na vojenskú fregatu La Victoire. Keď raz loď, na ktorej sa plavil, zakotvila v Neapole, stretol sa s dominikánom Caracciolim, ktorý sa stal jeho nerozlučným priateľom. Až natoľko, že Misson svojho druha prepašoval na loď a neskôr sa spolu plavili po moriach.

Pôvodným poslaním lode La Victoire začiatkom 90. rokov 17. storočia bolo chrániť francúzske obchodné lode proti Angličanom. Lenže Misson aj so svojím priateľom túžili osamostatniť sa a venovať sa pirátskemu remeslu. Čakali len na vhodnú príležitosť, ktorá sa naskytla, keď La Victoire v jednom zničujúcom boji potopila anglickú korzársku loď Winchelsea. Pri tejto bitke zahynul kapitán La Victoire aj všetci dôstojníci okrem Missona, ktorý sa stal hrdinom v tejto bitke. V kritickej chvíli zachránil loď tak, že vydal povel strieľať na zadnú časť anglickej lode, na ktorej sa nachádzal sklad pušného prachu. Missonov zámer sa vydaril a anglická loď po výbuchu skladu s prachom klesla ku dnu. Po tomto triumfálnom víťazstve Misson s Caracciolim oslovili zvyšných sedemdesiattri členov posádky, ktorí bitku prežili, ponukou stať sa pirátmi. Ich úsilie slávilo úspech a tak sa La Victoire stala pirátskou loďou. Je však potrebné poznamenať ku cti Missona a jeho pirátov, že hoci prepadávali lode, ľudí nemučili ani nezabíjali. Z prepadnutých lodí si brali len toľko tovaru a potravín, koľko potrebovali na prežitie.

Zlato, ktoré našli na zajatých lodiach, sa neskôr dostalo do pokladnice Libertálie.

Dôstojníci z La Victoire sa správali k námorníkom ako bratia, čo bolo v tých časoch skutočnou raritou. Misson sa úplne líšil od iných pirátov. Na svojej lodi La Victoire mal bielu vlajku s nápisom „Za Boha a za slobodu“. A paradoxne, slobodu aj udeľoval. Keď sa zmocnil viacerých otrokárskych lodí, otrokov prepúšťal na slobodu, alebo nimi dopĺňal svoju posádku. Mohli by sme teda povedať, že to bol pirát ľudomil.

Keď sa koncom 17. a začiatkom 18. storočia pustili námorné mocnosti Európy do spoločného boja proti pirátom, zamierili pirátske spoločenstvá na juh. Baštou viacerých pirátskych spoločenstiev sa stal ostrov Madagaskar. Tam zamieril so svojou loďou aj Misson a v roku 1695 založil v zátoke Diega Suaréza obec slobodných ľudí s názvom Libertália, ktorá sa v priebehu niekoľkých rokov rozrástla na niekoľkotisícové, výborne opevnené mesto.

Zloženie obyvateľstva bolo pestré – Európania, domorodí Malgaši i černosi. Kolonisti postupne vybudovali obchody, dielne a lodenice, z ktorých čoskoro vyplávali dve nové lode – Avant a Liberté. Potravinovú základňu získala Libertália kúpou dobytka a pôdy od domorodcov. Zo spoločnej pokladnice Libertálie, ktorú dotovalo pirátstvo, bola financovaná výstavba a rozvoj mesta, ako aj zabezpečenie invalidov.

Misson a jeho priateľ dominikán vytvorili stálu správu a vypracovali zákony, ktorými sa Libertálčania riadili. Všetci osadníci (Briti, Holanďania, Francúzi, Afričania a Arabi) si boli rovní. V kolónii neexistovalo súkromné vlastníctvo. Lodenice, dielne i pôda boli vo vlastníctve obce. V Libertálii platil prísny režim. Harmonickému spolužitiu napomáhal zákaz hazardných hier, pitia alkoholu, nadávok a bitiek.

Libertáliu riadila Rada starších, ktorá bola volená každé tri roky. Všetci kolonisti vo veku od sedemnásť do šesťdesiat rokov boli povinní pracovať v pracovných čatách po dvanástich mužoch. Najvyšším predstaviteľom, protektorom Libertálie, sa pochopiteľne stal Misson a jeho sekretárom bol Caraccioli. Loďstvu velil americký pirát Tew.

Istú dobu Libertália prekvitala, ale aj tento pozoruhodný sociálny experiment zničila ľudská chamtivosť a zloba. Misson sa totiž v dobe najväčšieho rozkvetu Libertálie vybral na výpravu pozdĺž pobrežia smerom na juh v snahe preskúmať túto oblasť a práve to využili domorodí Malgaši, bývajúci mimo Libertálie, spolu s konkurenčnými pirátmi z iného spoločenstva. V roku 1705 prepadli a zničili Libertáliu, v ktorej ostali len ženy, deti, starci a nepatrný počet bojaschopných mužov pod velením Tewa. Zachránili sa iba niekoľkí Libertálčania na čele s Tewom, ktorí ušli na more, kde sa stretli s Missonom. Missonova loď sa neskôr rozbila o koralové útesy a potopila sa spolu s Missonom a jeho dominikánskym druhom. Libertália už nikdy nebola obnovená a čoskoro upadla do zabudnutia. Napriek tomu má pre nás nadčasový význam. Jej nosná myšlienka predbehla svoju dobu a vošla do histórie ako jeden z najoriginálnejších pokusov o nastolenie sociálne spravodlivej spoločnosti, hoci len na malom území ostrova Madagaskar...

Karol Dučák, člen družstva